Zodpovednosť, cesta k skaze?

Autor: Richard Varga | 3.10.2014 o 0:04 | Karma článku: 4,18 | Prečítané:  137x

,, Každý z nás chce byť úspešný, slávny, známy a všetkými rešpektovaný. Avšak každé právo so sebou nesie povinnosť, čo znamená istú dávku zodpovednosti. Avšak časom zistíme, že s novonadobudnutou zodpovednosťou sme stratili kúsok seba samotného a čím viac si na ramená budeme nakladať... o to viac z nás bude ubúdať, kým neostane len tieň toho, čím sme kedy bývali."

Dúfam, že Vás neodradí môj mladý vek a "iba" sedem aktívne odohraných rokov v športe, ktorý nado všetko milujem. Predsa len aj napriek tomuto som dokázal už dávnejšie vypozorovať jeden, nie príliš potešujúci fakt, ktorého som nie len svedkom, ale dokonca sám aj obeťou. Je to vírus, ktorý sa na človeka nalepí. Opantá ho krásnymi, medovými motúzikmi aby človeka uväznil hlboko do svojich spárov a potom už niet cesty späť. Ak raz človek padne do spárov zodpovednosti, niet cesty ako sa z nej vrátiť. Len cesty na samotný začiatok...
Moja cesta za tou pravou zodpovednosťou sa začala práve vtedy, keď som začal športovať. Prvým dňom, čo som prekročil prah dverí som ani len netušil, čo mi budúcnosť plánuje na plecia naložiť a koľko toho budem musieť skutočne uniesť. Každý z nás pozná tie krásne začiatky. Slýchavate ako vám každý vraví, nech sa nezapodievate neúspechmi a máte hrať pre radosť. A prečo ich predsa neposlúchnuť? Predsa o nič nejde, šport je len prostriedkom na "vyventilovanie" a odreagovanie od denno denného stresu. A s týmto heslom som začínal a nemusel som riešiť, či som v tom dobrý alebo zlý. Ale v tomto momente zasiahla rana osudu a zmenila celý môj život.
Neviem čo presne to bolo, azda šťastie, náhoda alebo talent, ktorý vo mne (dúfam) driemal. Jediné rozhodnutie osoby, ktorá mala tú odvahu sa za mňa postaviť a sledovať ma, bolo to najzásadnejšie, čo sa kedy udialo. Pretože z tej osoby sa časom stal, môj prvý a jediný, tréner. Ktorý vo mne videl to, čo nikto iný pred ním. A rozhodol sa usmerniť môj život, dovtedy, nevídaným smerom. Smerom k ceste víťazov...
V tej dobe, na ktorú tak rád spomínam, na mojej tvári počas športovania žiaril iba úsmev. Pretože šport samotný, mi postupne dával zmysel života. Rozhodol som sa tento úsmev rozdávať iným, vlastným spôsobom a to zabávať ich počas hry. Jediné, čo som od nich kedy chcel bol len jediný pohľad, nenútený a dobrovoľný, keď po krásnej hre som mohol vidieť v očiach hráčov a divákov záblesk uznania zmyslu existencie, mojej existencie. Všetko, čo som kedy chcel bolo len cítiť pocit, byť uznaný. A práve tu, moja dávka zodpovednosti pomaly začala rásť...
Ako som sa zlepšoval, cítil som potrebu sa svojim spoluhráčom vyrovnať. Trvalo to mesiace, až do roka a do dňa som svojich spoluhráčov predčil a sám sa tak stal lídrom tímu. Tu bolo na moje plecia prvý raz naložená dávka zodpovednosti, po ktorej som priam zúrivo túžil. Žil som svoj sen, keď som vedel, že som tou osobou na ktorú sa všetci spoliehajú. A netrvalo dlho, kým mi pribudli reprezentačné povinnosti. Moje srdce doslova "plesalo" radosťou. Svojou netradičnosťou, hravosťou a radosťou som vyčnieval nad ostatnými a tak nebolo ťažké, vyčarovať úsmev na tvári takmer každému. Takýmto smerom sa uberali moje cesty celé ďalšie roky. Postúpil som do lepšie tímu až som sa dostal do toho najlepšie, kde som si svoje miesto vybojoval a ja už som mohol zlepšovať len seba samotného. Lenže som si neuvedomil, ako rýchlo zodpovednosť pribúdala a pribúdala, až sa stala mojou súčasťou.
Ako plynul čas z mojej tváre pomaličky mizol úsmev a nahradila ho vážna tvár. Hravosť a zábavnosť, ktorá bola mojím "poznávacím znamením" postupne ustupovala až zmizla a nahradila ich disciplína. Radosť z dobrého výkonu vyprchala a nahradila ju nespokojnosť a potreba neustáleho seba zlepšovania. To, čo robilo mňa mnou sa pod vplyvom zodpovednosti zrútilo a zmenilo od základov. Zodpovednosť ma začala nútiť myslieť na to, čo urobiť musím a čo je mojou povinnosťou, miesto toho aby ma nechala užívať si okamihov na ktoré nikdy nezabudnem. Je na mieste otázka... prečo s tým jednoducho neskoncovať?
Pretože tím je zložený z jednotlivcov a každý z nás zodpovedá za úspech a neúspech tímu. Ak sa rozhodnem opustiť princípy zodpovednosti, sám zradím tím a odsúdim ich na neúspech. Teda som sa ocitol v bludnom kruhu, z ktorého niet úniku. Nech sa totiž rozhodnem ísť akoukoľvek cestou.... vždy zradím jednu z dvoch polovíc, ktorú v sebe nosím.

Avšak ak sa zbavím, je jedno ktorej z tých dvoch, už prestanem byť tým kým som. Akou cestou sa teda vybrať, ak ani jedna z dvoch variant nie je správna a obidve sa navzájom neznesú? Táto dilema trápi moju myseľ a sužuje moju dušu. Zodpovednosť mi ukázala najkrajšie momenty môjho života, na ktoré nikdy nezabudnem, ale na druhej strane ma o nich dokáže veľmi ľahko pripraviť...

Kam to teda všetko speje?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?